Každý jedinec, spoločenstvo, firma, národ či štát má vždy dve opcie, buď chce žiť, alebo prežívať. Žiť znamená aktívne sa podieľať na svojom vývoji, prispievať k rozvoju alebo meniť to, čo sa prežilo alebo je nesprávne. Takýto spôsob života obohacuje jedinca, spoločnosť i spoločenstvá. Samozrejme, aktívny spôsob života prináša mnohé riziká, omyly aj porážky, ale tiež víťazstvá. Je to však jediná cesta pokroku a pozitívneho vývoja tak v osobnej, ako aj v spoločenskej rovine. Život je napokon neustály boj nielen o prežitie, ale aj o jeho lepšiu kvalitu.
Prežívanie je, naopak, veľmi lákavé, neprináša so sebou konflikty. Život prebieha pohodlne, bez osobitnej námahy či stretov alebo stresu. Prežívame, lebo žijeme z podstaty vytvorenej minulými generáciami. Prežívame bez toho, aby sme mysleli na budúcnosť a myslíme si, že je to tak správne, veď žijeme dnes a pre dnešok. Takýto spôsob života je lákavý a v histórii mu prepadli stá milióny ľudí, mnoho spoločenstiev či krajín. Jeho výsledok je postupná degradácia, často zánik a stratenie sa v histórii.
„Vivere est cogitare“ – žiť znamená premýšľať, povedal známy rímsky filozof Cicero. Avšak filozofi a múdri ľudia nemali nikdy a nikde na ružiach ustlané a samotná Rímska ríša, tak ako mnohé ríše pred ňou, ale aj po nej, skončila neslávne. Zmena myslenia z aktívnej a expanzívnej podoby, ako aj akceptovanie novej životnej filozofie – my už nemusíme robiť, veď robia na nás iní –, sa stala pre nich osudnou. Vysoká závislosť v základných materiálnych či spoločenských potrebách na vonkajších zdrojoch vedie k užívaniu si a zábave, ako aj k ľahkému prežívaniu a prejedaniu plodov minulosti. Zábava môže a má byť súčasťou nášho života, napokon, ona nás tiež obohacuje. Avšak len aktívna činnosť, tvorba hodnôt, výroba materiálnych statkov či duchovných a umeleckých hodnôt, nás posúva dopredu.
Práve toto je snáď najväčšia výzva pre dnešný svet, najmä pre tú jeho časť, ktorá sa sama nazýva vyspelá západná civilizácia, lebo práve ona sa už nachádza v bode straty dynamiky ďalšieho rozvoja, v bode, v ktorom sa iní vyvíjajú rýchlejšie a efektívnejšie, a napokon v bode krízy hodnotových a spoločenských kategórií. Toto plne platí aj pre našu krajinu – Slovenskú republiku. Súčasťou všetkých významných historických zvratov či geopolitického prepólovania boli pandémie, klimatické zmeny, vojny, vzbury, hospodárske a sociálne krízy, hladomory… Ony boli vo finále nielen príčinou, ale aj súčasťou týchto zmien a naštartovaním nových spoločenských a ekonomických pomerov. Čo nám chýba z týchto charakteristík dnes? Dnes už nestačí sa nad týmto stavom iba zamýšľať. Dnes musíme začať efektívne konať v osobnej, firemnej i v spoločenskej rovine. Najmä konať zodpovedne voči sebe a svojmu okoliu. Zodpovednosť požadovať od všetkých a osobitne od tých, ktorí majú ambíciu riadiť spoločenstvá, štáty, nadštátne zoskupenia či tento svet. Hazard musí skončiť, lebo jeho finále je krach.
V súčasnosti je široko frekventovaný pojem mainstream, ktorý má vyjadrovať hlavný prúd v myslení a konaní ľudí založený na spoločenskom konsenze. Jeho dnešný reálny význam je ovládnutie mediálnej a kultúrnej oblasti úzkou skupinou ľudí, ktorá sa práve cez tieto kroky snaží ovplyvňovať postoje ľudí a deklarovať mediálny mainstream aj ako mainstream spoločenský. Reálna situácia je však úplne odlišná. Deklarovaný mainstream vôbec nie je vyjadrením pocitov či názorov väčšiny. Vytvárame ním iba sebaklam, ktorý má veľmi blízko k „potemkinovským dedinám“. V histórii sa ľudia vždy stavali proti takémuto „mainstreamu“ zhora. Práve vzbury proti vôli zhora predstavovali revolučné zmeny a pokrok.
Belle Epoque – krásna doba skončila prvou svetovou vojnou, la dolce vita – sladký život je už tiež niekoľko rokov za nami. To, čo potrebuje súčasný svet, najmä v jeho západnej verzii vrátane Slovenska, je návrat k hodnotovej a spoločenskej renesancii, ktorá už raz zachránila Európu v tom čase od stredovekého úpadku. Slovo renesancia sa nevzťahuje len na umenie, ale predstavuje významné spoločenské, politické a ekonomické zmeny. Jeho preklad znamená znovuzrodenie, obrodu či nový rozkvet. Renesancia zrodila nový typ renesančného človeka s dôrazom na ľudský rozum a poznanie s vysokým akcentom na vzdelanie a realizmus. Toto bolo silne podporované rastom hospodárskej prosperity, politickej slobody a podporou súťaživosti. Politická sloboda, rozvoj ekonomiky a rast vzdelanosti boli z časopriestorového pohľadu nielen impulzom, ale aj dôsledkom renesancie.
Tu je aj jednoduchý, ale súčasne náročný návod na dnešné riešenia, k čomu potrebujeme len obetovať trochu vlastného pohodlia a odstránenie nezodpovednosti a amaterizmu v riadiacich štruktúrach štátov a spoločenstiev. Zanechať slastné prežívanie a prebudiť sa do reálneho sveta, pretvárať seba a svoje okolie. Pochopiť, že bez tvrdej a zodpovednej práce, sebaobetovania a rozvoja intelektu to jednoducho nejde. Nečakať, že túto zmenu myslenia urobí niekto za nás. Keď ju neurobíme my, tak kto? Keď ju neurobíme teraz, zajtra bude neskoro. Život v klamstve, v ilúziách či v pasívnom očakávaní nás bude iba hlbšie ponárať do bezvýchodiskových situácií bez ďalšej perspektívy.
Peter Mihók – predseda Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory
