Napísať úvahu o Európe ma inšpirovala kniha Normana Daviesa „EURÓPA Dejiny jedného kontinentu“. Ide o rozsiahle historicko-encyklopedické dielo venované Európe ako kontinentu poukazujúce na celú históriu nezmyselných deliacich čiar, ktoré bránili a bránia reálnej politickej a ekonomickej spolupráci, a tým aj prosperite či kvalite života nás Európanov.

Pokiaľ chceme hovoriť o európskom kontinente, či z geografického, alebo historicko-civilizačného pohľadu, musíme hovoriť o celom území, ktoré sa nazýva Európa. Je to kontinent nielen početných národov, ale aj kolíska toho, čo nazývame európska civilizácia, ktorá nesporne svetu veľa dala, ale súčasne ho aj o mnoho obrala. Je teda Európa iba mozaika kultúr, či je aj organickým celkom? Odpoveď na túto otázku je súčasne jednoduchá, ale aj zložitá. Jednou zo základných charakteristických čŕt Európy je jej rozmanitosť a pokiaľ chce Európa civilizačne prežiť a do budúcnosti sa aktívne podieľať na globálnych vzťahoch, tak si jednoducho túto rozmanitosť musí nielen udržať, ale aj ju rozvíjať.

Európa prešla počas svojej známej histórie rôznymi etapami tak dovnútra kontinentu, ako aj vo svojej vonkajšej expanzii. Neboli to len chvíle slávy, ale aj chvíle potupy, neboli to len pozitívne riešenia, ale aj omyly a chyby. Jednou z mnohých chýb je tzv. eurocentrizmus, t. j. hodnotenie sveta z pohľadu Európy. A keď hovorím o pohľade Európy, tak mám na mysli pohľad tej časti Európy, ktorá sama seba definuje ako západnú, oddelenú od jej prirodzenej východnej časti. To, čo dnes nazývame západnou civilizáciou, je produktom západnej Európy, ktorá ju rozšírila najmä na severoamerický kontinent. Pritom sami seba presviedčame, že všetko západné je civilizované a všetko civilizované pochádza zo západu. Zabúdame pritom na dva kľúčové faktory. V prvom rade na to, že aj východná časť Európy priniesla do európskej civilizácie, vedy, kultúry nezanedbateľné vstupy. Ako aj, že bez východnej časti Európy nemôžeme hovoriť ani o európskej identite, ani o európskej civilizácii. Druhým omylom západnej civilizácie je, že historicky dlho bola odtrhnutá od vývoja iných civilizácií takisto vyspelých a inovatívnych – v Ázii, Afrike či Južnej Amerike, ktoré majú tiež svoj nezanedbateľný podiel na rozvoji ľudskej civilizácie, vo vede, technike a kultúre, čo sme dlhodobo ignorovali. Členenie Európy a sveta na západ, východ, sever a juh má len geografický význam. Nikdy si toto členenie nemôže nárokovať politickú, geopolitickú alebo civilizačnú dimenziu.

V spomínanej knihe Normana Daviesa sa z pohľadu najnovších európskych dejín hovorí o troch etapách:
1815 – 1914 Európa, motor sveta
1914 – 1945 Európa v úpadku
1945 – 1991 Európa rozdelená a zjednotená

Záver knihy hovorí o páde železnej opony, ako aj o nástupe zjednotenia Európy. Áno, my všetci sme vtedy verili v zjednotenie Európy, verili sme v európsku kontinentálnu politiku, verili sme v Európu od Atlantiku po Ural, tak ako ju definoval velikán francúzskej politiky Charles de Gaulle. Keď sa však posunieme o 30 rokov ďalej, t. j. do súčasnosti, vidíme, že Európa znovu nevyužila svoju historickú príležitosť a dokonca aj nevyhnutnosť kontinentálnej spolupráce, a tým aj udržania si svojich pozícií v globálnom svete a ekonomike. Strácaním síl v dôsledku nespolupráce je naša dynamika oveľa nižšia ako dynamika iných kontinentov a naša váha v razantne sa rozvíjajúcom svete nemilosrdne padá.

Znovu po páde známej železnej opony budujeme novú, znovu tu začínajú rinčať zbrane a znovu sme na tej istej križovatke, ako už toľkokrát v minulosti. Naposledy po druhej svetovej vojne, kedy sme ani veľké európske a svetové víťazstvo nad fašizmom nevedeli pretaviť do povojnovej spolupráce, ale zase rôznymi formami sme začali bojovať sami proti sebe. Veď práve vtedy spojenie Východu a Západu Európy dokázalo zlikvidovať jednu z najhorších hrozieb nielen Európy, ale aj ľudstva – fašizmus. Práve vtedy sa ukázalo, čo znamená spojenie síl a európska civilizácia, a práve vtedy sa ukázala aj neopomenuteľná váha a sila východnej časti Európy a jej podiel na víťazstve.

Je škoda, že dnes, keď tretí rok nielen Európa, ale celý svet bojuje s úplne iným nepriateľom, ktorého sme nazvali COVID-19, ani svet, ani Európa sa nedokázali spojiť a nájsť spoločné riešenia na jeho prekonanie. Naopak, akoby sa COVID a s ním spojená pandémia stali znovu bojiskom medzi Východom a Západom, v ktorom zisťujeme, že aj lieky a liečebné postupy sa dajú zideologizovať. Nebojujeme proti spoločnému nepriateľovi, ktorý nás, podobne ako fašizmus, spoločne ohrozuje, ale bojujeme proti sebe hoci aj vedomí si toho, že tento druh boja nemá víťazov.

História Európy je do značnej miery históriou vojen, rebélií či povstaní. Zo žiadnych nevyšla Európa ani silnejšia, ani konkurencieschopnejšia . Európa bola silná vtedy, keď v jej politike a spoločenskom živote prevládal intelekt, invencia a vizionárstvo. Vtedy sme obohacovali nielen sami seba, ale aj okolitý svet a boli sme jeho vplyvným a kľúčovým hráčom.

V súčasnosti prebieha Konferencia o budúcnosti Európy. Prebieha v rámci krajín Európskej únie a čo jej najviac chýba, je jej skutočná európska dimenzia, bez ktorej bude aj jej výsledok slabý. Európska únia môže zohrať významnú úlohu v procese európskej kontinentálnej politiky, bezpečnosti a ekonomiky. Musí sa však zbaviť svojho západoeurópskeho centrizmu a začať uvažovať a najmä konať v skutočných európskych dimenziách v záujme bezpečnosti na kontinente a jeho ekonomického rozvoja, a tým lepšej kvality života občanov Európy. Toto je podľa mňa jediná cesta ako uspieť v dynamicky sa meniacom svete s rešpektovaním slobody a práva občanov, národov a krajín európskeho kontinentu.

Postavme filozofiu budúcnosti Európy na spolupráci a vzájomnom porozumení. Európa nadobudne svoju stratenú dynamiku len reštartom celoeurópskej spolupráce a bude uznávaná a úspešná vtedy, keď bude tak do vnútra, ako aj mimo svoje hranice rešpektovať práva a históriu druhých a spoločne s nimi obohacovať civilizáciu tejto planéty. Žiadna vojna nepriniesla Európe, ale ani nikomu vo svete slávu. Do dejín ľudstva sa zapisujú produkty ducha, vedy a techniky, kultúry a umenia a spravodlivého spoločenského a ekonomického systému. V tejto oblasti musíme využiť nezanedbateľný európsky potenciál.

Peter Mihók
predseda SOPK