Vážené dámy, vážení páni,
dovoľte, aby som v krátkosti naviazal na vystúpenie Petra Kasalovského a prezentoval môj pohľad na dobu, ktorú prežívame, dobu, ktorá sa neopakuje, a dúfam, že na dobu, ktorá vojde do novodobej histórie ľudstva ako prelomová v tom pozitívnom zmysle slova. Naša generácia má nesporne svoju historickú zodpovednosť, veď ako mladí sme boli nielen pozorovateľmi, ale aj aktívnymi účastníkmi spoločenských a politických pohybov v roku 1968, kedy sme si plne uvedomili, kde sú možnosti, ale aj hranice našej slobody a rozletu. Prerod unitárneho Československa na Česko-Slovenskú federáciu otvoril pre našu generáciu na Slovensku určite nové možnosti pre rast a rozvoj, aj keď pomerne ohraničené procesom normalizácie.
Rok 1989 nás našiel pomerne dobre pripravených a rozhľadených a vo veku, v ktorom sme boli pripravení vziať na seba zodpovednosť v širšom spoločenskom ponímaní. Následný vznik samostatnej Slovenskej republiky potvrdil našu schopnosť prevziať zodpovednosť za riadenie vecí verejných a svojím spôsobom preukázať naše schopnosti, klady aj zápory. Integrácia do európskych a globálnych štruktúr bola prejavom našej akceptovanosti v medzinárodnom meradle.
Dnes, keď priamu politickú, spoločenskú a ekonomickú zodpovednosť preberá mladšia generácia, je našou nielen povinnosťou, ale aj zodpovednosťou byť určitým svedomím ďalšieho vývoja s plným uvedomením si, že dnešný svet, Európa, EÚ a Slovensko, je tak trocha aj naším dieťaťom a produktom našich aktivít, ale aj nečinnosti, takže neobstojí žiadna výhovorka individuálneho charakteru. Vždy v histórii existuje generačná zodpovednosť a tej sa nedokáže nikto zbaviť.
Mojím obľúbeným historickým obdobím je obdobie renesancie. Renesancie, ktorá znamenala definitívny prechod z obdobia stredoveku do obdobia rozvoja ducha, myslenia, novej širokej dimenzie, priemyslu či objavovania nových svetov ako aj rozvoja ľudskej osobnosti. Preto vnímajme dnešný tak trochu schaotizovaný svet ako nástup do novej renesancie, ktorú svet, Európa, ale aj Slovensko bytostne potrebujú. Pozrime sa trochu s nadhľadom na hlavné výzvy dnešnej doby.
Svet – Prežívame snáď najväčší pohyb od konca 2. svetovej vojny. Svet už nikdy nebude ani bipolárny, ani unipolárny. Svet sa jednoznačne formuje do podoby multipolarity s viacerými centrami, ktoré už dnes výrazne ovplyvňujú politický, vojenský, ekonomický, industriálny, ale aj hodnotový vývoj. Multipolarita je určite pozitívny a správny trend, aj keď s väčšími rizikami konfliktov tak na regionálnej, ako aj globálnej úrovni.
Európa – Kontinent výrazne poznačený svojou históriou tak v pozitívnom, ako aj negatívnom zmysle slova. Európa pomerne dlhú dobu bola motorom vtedajšieho sveta tak v kultúrnom, spoločenskom, vzdelanostnom či ekonomickom ponímaní. Túto dominanciu Európa využívala nielen pozitívne – v transfere poznatkov do ďalších časti sveta, ale aj negatívne v ovládaní ostatných krajín na rôznych kontinentoch a podriaďovaní si ich vo vlastný prospech. Koloniálne panstvo je toho výrazný dôkazom. Európa mimo toho, že vo všetkých oblastiach svojich dejín bola permanentným bojiskom a presadzovaním imperiálnych záujmov, nesie na seba aj biľag dvoch svetových vojen, ktoré ju vo finálne výrazne oslabili a dlhodobo rozdelili. Európa od 2. svetovej vojny prakticky až do dnes má svoje vnútorné hranice, ktoré ju spoločensky, politicky a dnes aj výrazne ekonomicky rozdeľujú a vo finále aj oslabujú. Váha a význam Európy v globálnych vzťahoch postupne, ale aj kontinuálne klesá vo všetkých merateľných štatistických ukazovateľoch. Jediná cesta, ako tento pokles zastaviť alebo aspoň spomaliť je celoeurópska spolupráca. Jej úžasným predpokladom je ekonomická, kultúrna či poznatková komplementarita obidvoch častí dnes rozdelenej Európy. Je to fatálna výzva pre občanov, podnikateľov, intelektuálov či politikov z obidvoch častí rozdelenej Európy.
Európska únia – Musí sa vrátiť k svoje historickej podstate – spájať, a nie deliť. Myšlienka Charlesa de Gaulla – Európa od Atlantiku po Ural – je dnes urgentnejšia ako kedykoľvek predtým. Rozvíjajme spoločný trh, voľný pohyb tovaru, osôb a služieb. Integrácia nemôže byť v dominancii bruselskej administratívy, integrácia musí byť o vzájomnom rešpekte a podpore rôznosti. Snaha o prílišnú unifikáciu nielenže rozdeľuje Európsku úniu, ale ju aj oslabuje. Pokiaľ Únia chce prežiť, musí pristúpiť k politike 3D:
- Deregulácia
- Debyrokratizácia
- Depolitizácia
Slovensko – Akoby stále hľadalo samo seba, nepochopenie vlastnej štátnosti. Štátnosť nie je hračka v rukách nezodpovedných politikov, je to rehoľa s tvrdými pravidlami, ktorých nerešpektovanie býva fatálne. Štátnosť sama osebe definuje, v čom politické spektrum ako celok musí spolupracovať. Politický boj je o tom, ako najlepšie štátnosť napĺňať prostredníctvom jednotlivých politík – kľúčová je otázka hospodárskej a sociálnej politiky podporená zahraničnou politikou. Významnú úlohu musí zohrať vzdelanie a kultúra, bez nich strácame svoju perspektívu, ale aj identitu.
V súčasnosti je veľa oblastí, ktoré spoločnosť viacej rozdeľujú, ako spájajú, čomu výrazne napomáha stranícka politika jednotlivých politických subjektov. Hľadajme však, pokiaľ sa v súčasných zmenách svetovej a európskej politiky nechceme stratiť, to, čo nás spája a na čom musíme postaviť našu budúcu existenciu a rozvoj. Stavajme sa proti všetkým snahám ďalej rozbíjať našu spoločnosť, lebo takáto politika nemôže mať víťaza, ale len jasného porazeného, a tým je táto krajina, jej ľudia, mestá, obce a firmy.
Čo povedať na záver?
„Morálka celého štátu je obrazom tých, ktorí sú pri moci.“
(Isokrates – 2. storočie pred naším letopočtom)
